"Počuli ste, že bolo povedané: „Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa. Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. (...) Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? (...)".
Tento nadčasový úryvok je pre mňa osobne jednou z najkrajších pasáží celej Biblie. Krásne vyjadruje naše ľudské limity, s ktorými bojujeme po celý život (teda aspoň kto s nimi chce bojovať). Lenže v dnešnej dobe v Európe už ani moc takých tých „naozajstných“ nepriateľov nevídame. Nežijeme v časoch vojny a ak si odmyslíme ešte kriminalitu, či zámerné vykresľovanie cudzincov alebo iných etník ako nepriateľov, tak potom fakt nepriateľov ako takých už ani možno nemáme.
Tak čo by nám toto posolstvo mohlo povedať v 21.storočí? Možno to, že nepriateľov si dnes vytvárame sami. A nepotrebujeme na to ani vojnu, ani krvné pomsty medzi rodinami ako kedysi, ale stačí, ak máme do činenia s ľuďmi, ktorí sú nám nesympatickí. Každý to pozná, netreba to definovať, jednoducho akonáhle máme takého človeka pred sebou, pomerne rýchlo ho identifikujeme a dofarbíme si ho. Keďže nejde o priateľa, ale ani nepriateľa, dalo by sa povedať, že ide o „nie-priateľa“. Hovorovo máme na to viaceré pomenovania: „Ten človek mi nesedí“. „Nesadli sme si“. Alebo západoslovenským kultúrnym nárečím „Toho proste nemôžem“ (žiaľ, v slovenčine nemáme opak mäkčeňa, že by som to napísal tak, ako by ste to slovo „nemóžem“ začuli na západnom Slovensku).
Pritom často môže ísť len o dotvorenie si neúplného obrazu o človeku, ktorý vychádza skôr z našich predsudkov, ako z reálneho stavu, keď daného človeka spoznávame. Určite, sú ľudia, s ktorými máme naozaj odlišné videnie sveta, presvedčenie a podobne. No to, ako sa k takému človeku staviame svedčí o našej vnútornej vyspelosti.
Avšak človek zase nemôže žiť celý život s tým, že sa bude neprestajne snažiť vyjsť v ústrety niekomu, s kým si nesedí. Chce to hrozne veľa trpezlivosti, tolerancie, schopnosti počúvať a pracovať so svojim egom, a niektorí tému jednoducho odbijú slovami „a prečo by som si mal vôbec robiť mindráky a strácať s takýmito ľuďmi čas?“. Človek je už raz tak spravený, že sa má lepšie v spoločnosti ľudí, pri ktorých môže poslať mozog (alebo i srdce) na dovolenku. Takí už raz sme. Zjednodušujeme si čo sa kde dá, odkedy sme vymysleli lopatu.
Napriek tomu, aké je nám to ťažké, je zrejmé, že umenie vedieť komunikovať aj s nesympatickými ľuďmi nejaké tie dobré stránky predsa len bude mať. Možno človek nezíska hneď pri prvom prejave „lásky k nesympatickému blížnemu“ niečo veľké, nejakú schopnosť, alebo azda nejaký kúzelný okamih. No schopnosť otvoriť svoje uši (aby počuli), a vôbec, otvoriť sa a prelomiť v sebe bariéry by nám mohlo dlhodobo priniesť nadhľad, pokoj a pokoru. A hlavne vtedy, keď si uvedomíme, že problém možno ani tak netkvie v tom druhom, ako skôr v nás. Fakt sme si istí, že ten druhý je tak nesympatický, alebo sa len utvrdzujeme vo svojich odvekých postojoch?
Možno práve toto by mohlo byť moderné poňatie onoho Kristovho posolstva. Možno sa dnes od nás nežiada ani tak milovať svojich nepriateľov, ako skôr tých, ktorí nám nejdú „po srsti“. Skúste si to, nie je to med lízať. Ale domnievam sa, že to niečo vo vás zanechá.
